24. februára bola streda. Príjemný deň jarných prázdnin a ja samozrejme nepobalená, nepripravená. Jediné na čom som sa spoliehalabolo, že Yu-Jin aj s jej host rodinou budú meškať (ako vždy) a ja niečo do tej tašky hodím (ak to vlastne stihnem ešte vyprať:D). Aj keď veci ako balenie nechávam zásadne na poslednú chvíľu, keď Andersonovci dorazili bola som „pobalená“ a so 4 taškami som nasadla celá vysmiata do auta (4 tašky, prečo?... no ako som mala v tom strese vybrať iba to, čo potrebujem?:D ale dopĺňam, že to boli malé tašky, resp. Väčšie kabelky). Posledný výlet s mojou Yu-Jin (najlepšia „americká“ kamarátka, ktorá je vlastne z Južnej Kórei) a jej host rodinou (Tom a Andrea Andersonovci) patrí do škatuľky „Najlepšia oslava nového roku s priateľmi“, takže som bola nápadom „Milwakee-Chicago“ patrične nadšená. Kedže Tom pred odchodom musel ešte niečo vybaviť v Eau Claire, ako správne dievčatá sme sa my tri vybrali do obchodného centra. Kam inam, však?:) Neviem presne, v ktorom obchode sme práve boli, ale Andrea dobehla za nami celá nadšená, že dnes asi zažijeme pôrod. Spontánne si pozriem na brucho „hm... aj keď som pribrala, dnes to ešte na pôrod nevyzerá“. Volal jej syn John (u ktorého sme mali prespávať), že jeho žena má prvé kontrakcie. Zvolila si pôrod doma (už tretí krát), takže ak sa poponáhľame, možno to stihneme ešte v „priamom prenose“. Patrične nadšené sme sa okamžite pustili do nákupy výbavičky. Kedže sa rodičia bábätka chceli nechať prekvapiť, kúpili sme modrú aj ružovú farbu. Ešte, že sa tu veľmi jednoducho dá skoro všetko bez otázok do 7 dní vrátiť. Pokiaľ sa vrátil Tom, patrične sme vyhladli, takže sme skonštatovali, že aj keď sme veľmi zvedavé na bábo, ale jesť sa musí. „Nudliareň“ ako som nazvala reštauráciu s nudlami=cestovinami bola skoro prázdna, takže sme do seba nahádzali inak skvelé cestoviny. Tom pri jazde šliapol na plyn, veď narodenie vnúčaťa je veľká vec. Pri každom zazvonení telefónu sme ticho počúvali, ale slov „je to...“ sme sa našťastie ešte nedočkali. Skôr sme sa dočkali „ asi nič, je to planý poplach“...“ona vážne bude rodiť, má ďalšie kontrakcie“, „ zasa je ticho...“, „ už to asi nie je sranda, už rodí“. Takže sme po približne 4 hodinách cesty zastavili pred domov v Oconomovacu. Andrea išla do domu prvá. Pre istotu sme počkakli v aute, kým nás nezavolala, že bábo ešte nie je vonku, že máme ísť zatiaľ do obývačky pozerať Olympijské hry. Tak si viete predstaviť, ako som mala na háku Olympijské hry (ktoré mám vlastne aj zvyčajne). Asi po pol hodine pocitu, že „waw bábo, nový život, naozaj bábo! Tu! Teraz!...“ sme sa dozvedeli, že malý Andrew David má 10 prstov na nohách aj na rukách, že mamička je tiež v poriadku a čoskoro nám ho prinesú ukázať. Tak sme sa zbehli, ja, Yu-Jin, Tom a mamičkina sestra hneď pred dvere a zohrávali sme boj „ja ho budem držať prvý“. Počuť prvý plač, ktorý sa ozýval za dvermi bolo neuveriteľné...a o pár minút ho naozaj otecko priniesol ukázať. Malé bábo v perinke, s neskutočne dlhými nechtíkmi a jemnými vláskami. Malý brat Setha a Josepha a kamarát jednej Slovenky, ktorá od dojatia nevedela čo povedať, tak povedala „Ahoj“. A tak Andrew zažil kúsok Slovenskej kultúry už pár minút po narodeníJ Veď nás to tak pred odchodom učili nie?:) Prezentovať Slovensko:)
Pokračovanie nabudúce...
