... Bežala som na fyziku. Učiteľ bude mať opäť blbé poznámky, prečo meškám. Výnimočne mi to nevadí. Vlastne mi to nevadilo nikdy. Je to časť jeho osobnosti. Majka a Soňka sú už v triede a na tom, že celá zadychčaná zhodím tašku na lavicu, sa len smejú. Pokiaľ učiteľ zapíše hodinu rozdýcham a vyberiem si knihy. Tŕpnem, keď vyberá adeptov na skúšanie...zvláštne...keď si chcem skontrolovať čo sme robili včera, neviem nájsť v zošite poznámky. Vlastne ani nemám zošit. Zrazu som v škole v pyžame... A zrazu sa zobudím...
Aj keď je už tretí deň chladno, nechcem v noci zavrieť okno. Radšej zaspávam v mikine. Nechcem si uvedomiť, že leto skončilo. Neviem však už zaspať. Sadnem si na parapetnú dosku a pozorujem okolie. Všede je ticho. Je pred polnocou a mňa mali čakať ešte 3 hodiny spánku. Potom by zazvonil budík a ja by som sa ponorila do poznámok, aby som zvládla zajtrajšie testy čo najlepšie. Ponorená do vlastných myšlienok som si ani neuvedomila, že je naozaj zima. Zima... nie príjemné jesenné počasie. Ochladenie o 20 stupňov za posledné tri dni... Nechcem si to pripustiť!... v komode vyhrabem hrubé domáce ponožky, zapnem notebook a pustím si hudbu. A tak plynie čas. Čas na parapetnej doske... Keď pozerám striedavo na klávesnicu, mesiac a lampy na Cedar street.
Po necelej hodine zavriem okno a zatiahnem žalúzie. Dnes som si pripustila, že leto skončilo. Naozaj som zavrela v noci okno. Z kraťasového pyžama som sa prezliekla do dlhých teplákov. Zapálila som si sviečku a pustila sa do Americkej histórie.