Včera večer som zaspávala s pocitom, že ráno nemusím vstávať do školy, že budem celý deň len šunky váľať a po dlhom čase nerobiť nič. Povedala som si, že budem pozerať seriály (momentálne druhá séria Kliniky Grace) a nič. A nebudem robiť nič aspoň pol dňa. Zaspala som aj keď mi bola zima, lebo aj keď je vonku priemerná denná teplota 6 stupňov, u nás sa nejakým zázrakom ešte nekúri. Zaspala som v hrubej mikine a ponožkách, šťastná, že to celé dnes dopadlo ako to dopadlo. Prvý budík mi zazvonil 5:30, ako signál vstať z postele, ísť do fitka a do školy. Zanadávala som si, že som taká hlúpa a nevypla ho už večer. Po hodine (6:30) zazvonil budík vo vedľajšej izbe bratovi, ktorý ma asi rovnakú diagnózu ako ja. O ôsmej už host otec zo mňa ťahal perinu s podtitolom "vstávať je osem hodín". Tak nič...pravidlá sú pravidlá, idem si uvariť kávu, zacvičiť si a potom...
O desiatej som začala prať. Nič zložité, vlastne som si počas čakania stále s niekym písala. Bolo to príjemné byť online v relatívne normálnom čase (pre Slovensko). Pri obede som si prezerala letáky z obchodov. Host tatko si chce asi vyžehliť všetky tie somariny, tak sa ponúkol, že poobedie strávi so mnou na nákupoch. V jednom sme strávili 15 minút v druhom 25. Ale hlavne, že jeden kečup a mlieko sme kupovali dobrú pol hodinu. To, že sme sa dohodli, že v druhom obchode strávime len 20 minút a ja som 5 minút meškala, lebo som si skúšala šaty na sobotňajšiu svadbu rozoberal do večera. Nebol zlý, on to bral s takým naozaj stupídnym humorom, ktorý ja nemusím. Podvečer sme strávili v nejakej farme na výstave jabĺk. Tešili sa z asi 10 druhov odrôd, ktoré u nás bežne kúpite v Tescu. Tak som to začala brať ako radosť z maličkostí, že jéj to sú jablká ako u nás v Tescu. Na večeru sme boli štyria, hej taká interkontinentálna rovnováha. Host rodičia a ja s Michalom-ako postavička v notebooku ukazoval američanom obrázky cigánov. Pizzu síce neochutnal, lebo mu ju nejak nechcelo poslať, aj keď obaja máme vysokorýchlostný internet. Kedže mám host mamičku aktívnu dobrovoľníčku, čas po večeri sme trávili plnením obálok nejakými papiermi.
Po 45 minútach som si uvedomila, že je pol deviatej večer a ja som nevidela ani jeden diel Kliniky Grace, neváľala som sa celý deň v posteli a som unavená ako kôň. Tak som všetky veci nechala tak, kôš plný prádla, ktoré treba dať do skrine, učenie, písanie mailov a zvalila som sa na posteľ. Pustila som si hudbu a pozerala sa von špinavým strešným oknom. Bola už tma, hviezdy som nevidela, ale bolo mi fajn. S rukami za hlavou som sa smiala. Smiala som sa, že som tu už skoro dva mesiace a nič sa nezmenilo. Host tatko je rovnaký ako ten na Slovensku. Rozdiel je len v tom, že s týmto musím bývať. Stále som neporiadkumilovná, lebo mám vedľa postele jednu kopu špinavého prádla, ktoré som dnes nestihla vyprať, kôš plný čistého prádla, ktoré by už malo byť v skrini a učebnice a zošity. A som na to pyšná. Lebo je to dôkaz toho, že sa nemením. Takže moja charakteristika na dnešný deň: lenivá, lenivá vstať z postele a dokončiť to dnes. Lenivá, ale optimistická.
A viete čo po dni, ktorý dokopy ani nemal hlbší zmysel padne najlepšie? Telefonát s Miškom, chat s Jurkom a rozhovor s Peťkou. Lebo nech sa deje čokoľvek, Boh vie prečo sa to deje. Zbožňujem na vás to, že ho všade viete nájsť, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, aby sa následne mohli udiať udalosti, ktoré sú týmito skutkami podmienené. Tak ako chlapec dlho čaká na dievča, tak potom príde niečo viac. Príde láska. Lebo najlepšie rady vám dá priateľ a nezabudnite mu za to občas poďakovať. A potom pochopíte, že život v Amerike nie je iba o snoch a smiechu, že vás to naučí trpezlivo a rozvážne konať. Ale hlavne vás to naučí každý deň prekonať seba. Naučiť sa urobiť niečo navyše, niečo čo vám pri pohľade cez špinavé strešné okno vyčarí úsmev na tvári.
