Nádcha sa mi nikdy nevyhne, ale akosi ju vždy prekonám. Lenže piatkove učenie mi nepomohlo. Áno počujete dobre. Piatok večer a ja som sa ešte učila. Ok, písala som, že idem spať, ale keď som videla tú kopu kníh čo ma čaká na víkend tak mi to proste nedalo. Ponocovala som pekne krásne asi do pol 2, zažila jeden menší šok, a ráno som sa zobudila s hlasom Luisa Amstronga a teplotou pri ktorej som si mohla priamo na tele vyprážať rezne. Blé...Ešte, že existuje niečo také ako Paralen, studená sprcha a teplé oblečenie. Poobede ma totiž čakalo roznášanie letákov a keď je raz o peniaze núdza nedá sa nič robiť...(sponzor je dotyčný iba vtedy keď má dobrú náladu a to mi lezie dosť na nervy)
Počkala som si na mojich dvoch chlapcov ktorý mi vozia moje noviny a s priateľom som sa vybrala na obchôdzku. Vonku fučalo a psy boli agresívnejšie ako zvyčajne. Pri mojej panickej hrôze z ich brechotania to nedopadlo veľmi dobre. Asi po hodine som to vzdala. Cítila som sa na odpadnutie, ale moje odpadnutie nebolo to jediné čo som cítila.Svoje raňajky, ktoré mi mamka ráno s láskou pripravila iba preto, aby som niečo zjedla som videla v priebehu dňa podruhýkrát. No prosto kombinácia mamkina vajíčková pomazánka a jablko...Ešte, že mám Paťka. Celý ustarostený ma usadil na zastávke na svoje kolená, zavolal môjmu dedkovi aby po mňa prišiel, lebo cestu domov by som už asi nezvládla.
...potom dlho,dlho tma...zrazu radiátor...posteľ...nejaké tabletky...
Nie neskončila som v nemocnici.Len moje ruky boli úplne omrznuté (AJ KEĎ SOM MALA 2 RUKAVICE!) a trvalo im dobré dve hodiny kým sa zrehabilitovali. Za ten čas som plakala od bolesti. Už som ani slzy nemala, tak som plakala nasucho. Poviete si somarina, veď ako sa dá plakať nasucho? Nechápem to ani ja, ale tá bolesť bola neznesiteľná. Celú noc ma babka budila aby som sa napila čaju, zmerala mi teplotu a podala mi nechutnú bielu tabletku (Paralen...blé...blé...blé) a zrazu ráno...
Paťko večer rozniesol všetky letáky sám. Stále mi volal ako sa cítim. Babka mi varila obľúbený čajík, navarila obľúbené jedlo. Keď sa tak nad tým zamyslím je príjemné byť chorá. Každý sa o vás stará ako o princezničku. Len keby tá teplota stále nestúpala. Poobede to už bolo na nevydržanie, takže hor sa s dedkom na pohotovosť. Milá teta doktorka mi predpísala týždňovú maródku, antibiotiká, vitamíny... Teraz mám pri posteli všakovaké krabičky a z nudy študujem latinské názvy látok, ktoré obsahujú.Maródka má niečo doseba.Možno začnem čochvíľa kecať latinsky.Ale až takú horúčku ešte nemám:)
Povedali by ste si:,,Chudáčik holka,je chorá mala by len ležať"...ale nie...samozrejme ,,poriadok nadovšetko" vraví mamka.Ale v pohode.Mojej skrini sa tá hodinka zišla, lebo som sa v nej už fakt nevyznala.Takže aj keď by som sa ,,mala" hnevať malo to svoje pozitívum:)
...ale prečo má môj článok názov ,,Nech mi nikdy nehovorí o dokonalosti rodičov" ? Dnes ma dorazilo zopár vecí. Aj keď vaši rodičia vedia, že vy máte pravdu a oni sa mýlia nepovedia prepáč (aspoň nie moji). Pohádala som sa s otcom za to, že mi ani raz nezavolal odkedy som chorá. Povedal, že volal.Ha-ha-ha. Mobil je momentálne mojim najlepším priateľom a mám ho stále pri sebe. Ani raz keď zvonil sa na displeji nezabrazilo slovo ,,tatko".Mamička tiež nezahviezdila, ale to tu nebudem rozoberať. Hm? Klamať sa nemá milý rodičia. Vy máte byť príkladom pre nás?...Mám vás rada, ale raz ma z vás klepne:D